Sedíte v autobuse, kráčate po ulici alebo pracujete pri počítači. Zrazu vás prepadne zvláštny pocit, že sa na vás niekto pozerá. Otočíte hlavu a niekedy sa skutočne stretnete s cudzím pohľadom. Inokedy však za vami nie je vôbec nikto. Ako je možné, že máme takéto presvedčivé tušenie? Vedci vysvetľujú, že za ním nestojí žiadny šiesty zmysel, ale pozoruhodná schopnosť mozgu spracúvať aj tie najmenšie signály z okolia.

Ľudský mozog je mimoriadne citlivý na smer pohľadu ostatných ľudí. Výskum vedcov Takaa Yokoyamu a Yasuhiro Takedu, publikovaný v časopise Frontiers in Psychology, ukázal, že pohľad iného človeka dokáže ovplyvniť našu pozornosť dokonca aj vtedy, keď jeho tvár vidíme iba periférne. Nemusíme sa teda niekomu pozerať priamo do očí, aby náš mozog začal spracúvať informáciu o tom, kam sa díva.

Mozog dokáže zachytiť cudzí pohľad aj kútikom oka

Oči druhých ľudí nám poskytujú množstvo informácií. Pomáhajú nám rozpoznať, čomu niekto venuje pozornosť, či sa chce s nami rozprávať alebo či si všimol niečo dôležité v okolí.

Na rozpoznávanie pohľadu však nemáme žiadny zvláštny zmyslový orgán. Mozog využíva informácie, ktoré získava prostredníctvom zraku, a kombinuje ich s ďalšími signálmi.

Dôležité pritom nie sú iba samotné oči. Význam má aj natočenie hlavy, poloha tváre či smer, ktorým je obrátené celé telo.

Vedci skúmajúci periférne videnie zistili, že smer cudzieho pohľadu môže automaticky ovplyvňovať našu pozornosť, aj keď sa tvár nachádza mimo stredu zorného poľa.

Predstavte si napríklad, že sedíte v kaviarni a sústredíte sa na telefón. Vedľa vás sedí človek, ktorého tvár vnímate iba okrajovo. Ak pohne hlavou alebo očami, váš mozog môže túto zmenu zaznamenať bez toho, aby ste si ju naplno uvedomili.

Neznamená to, že vždy presne rozpoznáme, či sa pozerá priamo na nás. Aj nepatrný vizuálny podnet však môže stačiť na to, aby sme spozorneli.

Prečo sa zrazu otočíme, aj keď si nič neuvedomujeme?

Zaujímavé je, že mozog pri takýchto situáciách nepotrebuje úplnú istotu.

Neustále vyhodnocuje informácie z okolia a snaží sa predvídať, čo sa môže stať. Ak zaznamená niekoľko slabých signálov, ktoré naznačujú možnú prítomnosť iného človeka, môže našu pozornosť nasmerovať týmto smerom.

Môže ísť o pohyb zachytený kútikom oka, nepatrnú zmenu polohy osoby v blízkosti alebo zvuk prichádzajúci spoza chrbta.

Mozog tieto informácie spája a vytvára odhad situácie ešte predtým, než si vedome uvedomíme, čo nás vlastne zaujalo.

Výsledkom môže byť náhle nutkanie otočiť hlavu.

Z evolučného hľadiska je takáto citlivosť pochopiteľná. Včasné zaznamenanie iného človeka mohlo pomáhať pri rozpoznávaní nebezpečenstva, ale aj pri nadväzovaní sociálneho kontaktu.

V nejednoznačnej situácii môže byť užitočné radšej sa pozrieť a overiť si, čo sa deje, než prehliadnuť potenciálne dôležitý podnet.

To však neznamená, že každý náhly pocit cudzieho pohľadu vzniká na základe skutočne zachyteného signálu.

Už samotný pocit, že nás niekto sleduje, mení naše správanie

Cudzí pohľad neovplyvňuje iba to, kam sa pozeráme. Môže meniť aj naše správanie.

Zaujímavé výsledky priniesol výskum vedcov z University College London, ktorý publikovali v odbornom časopise Acta Psychologica.

Výskumníci skúmali, ako sa mení správanie ľudí, keď majú pocit, že ich môže vidieť iná osoba.

Ukázalo sa, že vedomie možného pozorovania môže ovplyvniť smerovanie pohľadu aj ochotu správať sa prosociálne, teda spôsobom, ktorý prináša úžitok ostatným.

Keď účastníci verili, že ich druhý človek vidí, v experimentálnych podmienkach sa ich správanie líšilo od situácií, keď takýto pocit nemali.

Mozog teda nepristupuje k cudziemu pohľadu iba ako k vizuálnej informácii. Zároveň vyhodnocuje, čo môže pozornosť druhých ľudí znamenať pre naše spoločenské postavenie, vzťahy alebo očakávané správanie.

Práve preto sa niekedy začneme správať inak už pri samotnej predstave, že nás niekto pozoruje.

Niekedy však máme silný pocit pozorovania, hoci tam nikto nie je

Ešte zvláštnejšia situácia nastáva vtedy, keď sa otočíme a zistíme, že sa na nás nikto nepozerá.

Pocit pritom mohol byť mimoriadne presvedčivý.

Dôvod spočíva v tom, že mozog nie je kamera, ktorá iba pasívne zaznamenáva realitu. Neustále interpretuje neúplné informácie a vytvára predpoklady o tom, čo sa deje okolo nás.

Ak napríklad začujete za sebou tichý zvuk alebo zaznamenáte nejasný pohyb, mozog môže tieto podnety vyhodnotiť ako známku cudzej prítomnosti.

V niektorých prípadoch môže vzniknúť aj pocit, že vás niekto pozoruje, hoci na to nemáte žiadny spoľahlivý dôkaz.

Naše očakávania, predchádzajúce skúsenosti a aktuálny psychický stav môžu ovplyvniť, ako si nejednoznačné signály vysvetlíme.

Napríklad v tmavej miestnosti alebo na opustenej ulici môžeme byť citlivejší na drobné zvuky a pohyby než v známom a bezpečnom prostredí.

Takýto pocit preto nemusí znamenať, že mozog skutočne zaznamenal niečí pohľad. Môže ísť o mylnú interpretáciu neúplných informácií.

Máme teda schopnosť vycítiť, že sa na nás niekto pozerá?

Vedecké poznatky nepodporujú predstavu, že človek dokáže spoľahlivo vycítiť cudzí pohľad bez akýchkoľvek zmyslových podnetov.

Máme však veľmi citlivý systém spracúvania sociálnych informácií.

Dokážeme si všímať smer očí, pohyb hlavy, polohu tela a ďalšie nenápadné signály. Niektoré z nich môžu ovplyvňovať našu pozornosť bez toho, aby sme si presne uvedomovali prečo.

Zároveň však náš mozog robí chyby. Niekedy správne vyhodnotí, že sa na nás niekto pozerá, inokedy vytvorí iba presvedčivý, no nesprávny odhad.

Dôležité je tiež rozlišovať medzi tým, že nás pohľad niekoho iného môže ovplyvniť, a tvrdením, že dokážeme vždy rozpoznať, keď sa na nás niekto díva. Ide o dve odlišné schopnosti a vedecké experimenty nedokazujú neomylný „detektor pohľadov“.

Keď teda nabudúce pocítite zvláštne nutkanie otočiť sa, nemusí za tým byť nič nadprirodzené.

Možno váš mozog zachytil drobný signál, ktorý ste si vedome nevšimli. Alebo iba vyhodnotil nejasnú situáciu ako niečo, čo stojí za preverenie.

Práve táto schopnosť rýchlo reagovať na neistotu nám pomáha orientovať sa vo svete plnom ľudí, pohybov a neustále sa meniacich podnetov.