Nemusíme cestovať na Mars ani hľadať vzdialené planéty, aby sme videli krajinu, ktorá pôsobí takmer mimozemsky. Aj Zem ukrýva miesta s krvavočervenou vodou, pestrofarebnými soľnými pláňami, púšťou pokrytou kvetmi či stromami, ktoré vyzerajú, akoby vznikli vo filme zo sveta sci-fi. A za všetkým stojí príroda.

Na niektorých z týchto miest pracovala milióny rokov. Voda, soľ, vulkanická činnosť, extrémne teploty aj dlhodobá izolácia vytvorili ekosystémy a krajinu, ktoré sa len ťažko podobajú tomu, čo poznáme z bežného života. Na jednom mieste môže teplota vystúpiť do extrémnych hodnôt, inde celé roky takmer neprší a ďalšie ukrýva život pod hrubou vrstvou antarktického ľadu.

Ružové jazero Natron je rajom pre plameniaky

Na severe Tanzánie neďaleko hranice s Keňou leží jazero, ktoré dokáže na fotografiách vyzerať takmer neskutočne. Jazero Natron má mimoriadne slané a zásadité vody a v určitých obdobiach získava výrazné červenkasté až ružové odtiene.

Pre človeka a väčšinu živočíchov nejde práve o prívetivé prostredie. pH vody môže dosahovať približne 10,5, no práve extrémne podmienky vyhovujú organizmom, ktoré sa stávajú potravou pre plameniaky malé. Jazero je pre ne zároveň významným miestom rozmnožovania a nehostinné prostredie pomáha obmedzovať množstvo predátorov.

Samotné jazero je veľmi plytké, jeho hĺbka nepresahuje približne tri metre. Veľkosť vodnej plochy sa pritom výrazne mení podľa množstva zrážok a intenzity odparovania. Rozloha sa môže pohybovať približne medzi 850 až 1 040 štvorcovými kilometrami.

S jazerom sa spája aj desivá predstava o zvieratách, ktoré sa po smrti údajne „menia na kameň“. Realita je menej mysteriózna. Voda obsahuje veľké množstvo minerálov vrátane natronu, podľa ktorého jazero dostalo meno. Túto minerálnu zmes poznali už starovekí Egypťania a využívali ju aj pri mumifikácii.

K rozšíreniu príbehov o „skamenených zvieratách“ prispeli najmä pôsobivé fotografie uhynutých živočíchov pokrytých minerálnymi usadeninami, ktoré fotograf Nick Brandt naaranžoval pri jazere tak, akoby boli stále živé.

Celú scenériu ešte zvýrazňuje sopka Ol Doinyo Lengai, ktorá sa dvíha neďaleko jazera a pre miestnych Masajov predstavuje posvätnú horu.

Danakilská preliačina patrí medzi najnehostinnejšie miesta Zeme

Ak existuje krajina pripomínajúca kulisy z cudzej planéty, Danakilská preliačina patrí medzi najlepších kandidátov. Rozprestiera sa v oblasti severovýchodnej Afriky a zasahuje najmä Etiópiu, Eritreu a Džibutsko.

Jej vznik súvisí s pohybom tektonických dosiek a geologicky ide o mimoriadne aktívnu oblasť. Horúčava tu môže byť extrémna a miestna krajina je kombináciou soli, síry, lávy a minerálov.

Jedným z najznámejších miest regiónu je sopka Erta Ale, preslávená dlhotrvajúcou aktivitou lávového jazera. Ďalšou zvláštnosťou je oblasť Dallol, kde horúce pramene a minerály vytvárajú žlté, zelené, oranžové a hrdzavočervené útvary.

Pri pohľade na fotografie by človek ľahko uveril, že nejde o Zem.

Napriek drsným podmienkam tu po stáročia žijú Afarovia. Jednou z tradičných činností obyvateľov regiónu je ťažba soli, ktorá sa následne prepravovala cez púšť aj pomocou karaván tiav.

Atacama môže roky pôsobiť bez života. Potom ju zaplavia kvety

Čilská Atacama patrí medzi najsuchšie oblasti sveta. V niektorých jej častiach sú zrážky mimoriadne vzácne a krajinu na prvý pohľad tvoria predovšetkým skaly, piesok a vyprahnutá zem.

Život sa však nevzdal.

Významným zdrojom vlhkosti pre miestne organizmy je hmla vznikajúca vďaka špecifickým podmienkam pri pobreží a vplyvu studeného Humboldtovho prúdu. Pod suchým povrchom navyše čakajú semená rastlín, ktoré môžu zostať nečinné celé roky.

Keď sa objavia dostatočné zrážky, pustatina sa dokáže v krátkom čase úplne zmeniť. Zo zeme začnú vyrastať tisíce rastlín a časti púšte sa pokryjú ružovými, fialovými, žltými či bielymi kvetmi.

Tento jav je známy ako desierto florido, teda kvitnúca púšť. V oblasti sa nachádzajú stovky druhov rastlín a významnú časť tvoria endemity, ktoré sa prirodzene nevyskytujú nikde inde na svete.

Farebné divadlo však netrvá dlho. Keď voda zmizne, púšť sa postupne vracia do svojej známej suchej podoby a semená opäť čakajú na ďalšiu priaznivú sezónu.

Salar de Uyuni: miesto, kde sa zem zmení na obrovské zrkadlo

Na juhozápade Bolívie sa nachádza krajina, pri ktorej je niekedy ťažké rozoznať, kde končí zem a začína obloha.

Salar de Uyuni je najväčšia soľná pláň na svete a zaberá viac ako 10-tisíc štvorcových kilometrov. Ide o pozostatok dávnych jazier, po ktorých zostala obrovská vrstva soli.

Pod ňou sa nachádza minerálmi bohatá soľanka obsahujúca aj významné množstvo lítia, vďaka čomu má región veľký hospodársky význam.

Počas suchého obdobia pôsobí Salar de Uyuni ako nekonečná biela rovina. Horizont je taký vzdialený a krajina taká jednotvárna, že človek môže ľahko stratiť prirodzený odhad vzdialenosti.

Ešte pôsobivejšia premena však prichádza počas obdobia dažďov.

Keď soľnú pláň pokryje tenká vrstva vody, celá krajina sa zmení na gigantické prírodné zrkadlo. Obloha a oblaky sa odrážajú pod nohami a horizont prakticky zmizne. Človek má na fotografiách pocit, akoby stál priamo uprostred oblohy.

Krvavý vodopád na Antarktíde vyzerá desivo. Jeho vysvetlenie je ešte zaujímavejšie

Uprostred bielej antarktickej krajiny sa z ľadovca Taylor vynára niečo, čo na prvý pohľad vyzerá ako prúd krvi.

Fenomén dostal príznačný názov Blood Falls – Krvavý vodopád.

Červenohnedé sfarbenie však nemá s krvou nič spoločné. Spôsobuje ho železo obsiahnuté v mimoriadne slanej vode. Keď sa táto voda dostane na povrch a železo príde do kontaktu so vzduchom, oxiduje a vytvára charakteristickú hrdzavú farbu.

Zvláštny vodopád si v roku 1911 všimol britský geológ Thomas Griffith Taylor. Neskoršie výskumy ukázali, že pod ľadom sa nachádza veľmi slaná voda, ktorá dokáže zostať kvapalná aj pri teplotách pod bodom mrazu.

A práve tu sa príbeh stáva ešte zaujímavejším.

Pod hrubou vrstvou ľadu sa nachádzajú mikroorganizmy schopné existovať v extrémnych podmienkach, prakticky bez svetla a s veľmi obmedzenými zdrojmi energie. Antarktída tak pod svojim ľadom ukrýva svet, ktorý bol od povrchu izolovaný mimoriadne dlhý čas.

Sokotra vyzerá, akoby na nej príroda skúšala úplne iné pravidlá

Ak by ste mali podľa jedinej fotografie vybrať miesto na Zemi, ktoré najviac pripomína cudziu planétu, jemenská Sokotra by bola veľmi silným kandidátom.

Ostrov bol dlhý čas geograficky izolovaný, vďaka čomu sa tu vyvinulo množstvo rastlín a živočíchov, ktoré nenájdeme nikde inde na svete.

Symbolom Sokotry sa stali predovšetkým dracény šarlátové (Dracaena cinnabari), známe aj ako stromy dračej krvi. Ich husté koruny majú zvláštny dáždnikovitý tvar a pri pohľade z diaľky pôsobia takmer neskutočne.

Sokotra sa od pevninskej Arábie oddelila v priebehu geologického vývoja pred miliónmi rokov. Dlhodobá izolácia následne umožnila miestnej prírode vyvíjať sa vlastným smerom.

Aj dnes zostáva ostrov v porovnaní s najznámejšími exotickými destináciami málo navštevovaný. Cestovanie komplikuje poloha Sokotry, vízové podmienky aj širšia bezpečnostná situácia spojená s Jemenom.

Práve vďaka svojej izolácii však ostrov stále pôsobí ako živé prírodovedné laboratórium. Je dôkazom, že na to, aby sme objavili krajinu pripomínajúcu inú planétu, nemusíme opustiť Zem.

Naša planéta je zvláštnejšia, než si myslíme

Ružové jazero plné minerálov, púšť, ktorá sa po daždi zmení na kvetinový koberec, antarktický „krvavý“ vodopád či ostrov porastený stromami s korunami pripomínajúcimi obrovské dáždniky.

Každé z týchto miest vzniklo iným spôsobom. Spája ich však jedna vec – človek ich nemusel vytvoriť, aby pôsobili úplne neskutočne.

Sú výsledkom geológie, evolúcie, klímy a procesov, ktoré prebiehali tisíce až milióny rokov. A možno práve preto sú také fascinujúce. Ukazujú, že niektoré z najpodivnejších svetov, aké si dokážeme predstaviť, máme priamo na vlastnej planéte.