Miestami má iba tri metre na šírku, chýbajú na nej zvodidlá a za okrajom môže nasledovať pád hlboký stovky metrov. K tomu sa pridáva hustá hmla, prudké dažde, voda stekajúca zo skál a ostré zákruty. Bolívijská Yungas Road si svoju prezývku „Cesta smrti“ nevyslúžila náhodou. V najhorších časoch na nej podľa často citovaných odhadov zomierali stovky ľudí ročne. Dnes má však táto cesta úplne inú úlohu.

Ako približuje BBC Travel, Yungas Road nie je fascinujúca iba svojou desivou povesťou. Cesta spája vysokohorské prostredie Ánd so subtropickými údoliami Yungas a ďalej s amazonskými nížinami. Za dramatickou trasou sa pritom ukrýva aj príbeh regiónu, ktorý po stáročia formovali dve suroviny opradené obdivom, kontroverziami aj legendami – koka a zlato.

Miestami zostávajú medzi skalou a priepasťou iba tri metre

Yungas Road vedie z oblasti La Paz smerom do subtropických údolí Yungas. Trasa spájaná s označením Cesta smrti má približne 64 kilometrov a prekonáva výškový rozdiel okolo 3 500 metrov. Z vysokých Ánd sa tak postupne spúšťa do úplne iného klimatického a prírodného prostredia.

Na niektorých miestach má cesta iba tri metre na šírku. K tomu treba pripočítať prudké zákruty, slepé rohy a bezpečnostné bariéry, ktoré sú skôr výnimkou než pravidlom. BBC Travel opisuje aj miesto s takmer kolmým zrázom dosahujúcim približne 1 000 metrov.

Namiesto zvodidiel boli popri trase dlho oveľa typickejším obrazom kríže, kvety a fotografie pripomínajúce ľudí, ktorí tu zahynuli.

Cestu pritom v 30. rokoch minulého storočia budovali paraguajskí vojnoví zajatci po ničivej vojne o Chaco z rokov 1932 až 1935. Jej úlohou bolo vytvoriť spojenie medzi La Paz, regiónom Yungas a územiami smerujúcimi k Amazónii.

V najhorších časoch sa hovorilo o stovkách obetí ročne

Práve Yungas Road sa v roku 1995 dostala do pozornosti Medziamerickej rozvojovej banky (IDB), ktorá ju označila za „najnebezpečnejšiu cestu sveta“. BBC Travel pripomína, že počas 90. rokov tu pri dopravných nehodách zomieralo také množstvo ľudí, že cesta získala túto neslávnu povesť.

S trasou sa zároveň spája často citovaný historický odhad približne 200 až 300 obetí ročne v jej najnebezpečnejšom období. Toto číslo však treba vnímať ako odhad, nie ako presnú oficiálnu bolívijskú štatistiku. Údaj 200 až 300 obetí ročne sa objavuje vo viacerých neskorších zdrojoch opisujúcich situáciu na starej ceste.

Hmla, dážď a voda stekajúca priamo na cestu

Samotná šírka vozovky pritom nie je jediným problémom. Východné svahy Ánd ovplyvňuje teplý a vlhký vzduch prichádzajúci z oblasti Amazónie. Výsledkom sú dažde a hustá hmla, ktorá dokáže výrazne obmedziť viditeľnosť.

Voda steká zo strmých skalných stien a na niektorých miestach vytvára malé vodopády dopadajúce priamo k vozovke. BBC Travel práve tieto malé vodopády spomína ako jeden z charakteristických prvkov trasy.

V kombinácii s úzkou vozovkou, prudkými zákrutami a zrázmi tak aj relatívne krátky úsek vyžadoval od vodičov maximálnu pozornosť.

Jazdilo sa tu inak ako vo zvyšku Bolívie

Yungas Road preslávilo aj nezvyčajné dopravné pravidlo. Zatiaľ čo vo väčšine Bolívie sa jazdí vpravo, na starej Ceste smrti sa tradične jazdilo po ľavej strane.

Dôvod bol veľmi praktický. Vodič sediaci na ľavej strane vozidla mohol pri pohybe bližšie k vonkajšiemu okraju lepšie sledovať, koľko priestoru zostáva medzi kolesami a zrázom.

Pri stretávaní vozidiel bolo navyše potrebné postupovať mimoriadne opatrne. Na úsekoch širokých približne ako jedno vozidlo mohol byť prejazd dvoch áut doslova otázkou centimetrov.

Z Cesty smrti sa stala turistická atrakcia

Vybudovanie bezpečnejšieho cestného spojenia zmenilo charakter starej Yungas Road. Z trasy, ktorú kedysi využívali autobusy, nákladné autá a miestni obyvatelia, sa postupne stala adrenalínová turistická atrakcia.

Dnes ju vyhľadávajú najmä horskí cyklisti. BBC Travel opisuje, že jej desivá povesť paradoxne priťahuje cestovateľov, ktorí si chcú legendárnu Cestu smrti zísť na bicykli.

Ani pre cyklistov však nejde o úplne nevinný výlet. Správa z roku 2008 uvádzala, že za predchádzajúcich desať rokov zahynulo na trase najmenej 13 cyklistov. V tom čase mala cesta priťahovať približne 25-tisíc horských cyklistov ročne.

Počas jediného zjazdu sa navyše výrazne mení nadmorská výška aj podnebie. Cyklista sa pohybuje z chladného vysokohorského prostredia smerom do podstatne teplejšej a vlhkejšej krajiny.

Za nebezpečnou cestou sa začína úplne iný svet

Región Yungas je prechodnou zónou medzi Andami a Amazóniou. Samotný názov Yungas možno podľa BBC preložiť z domorodého jazyka Aymara ako „teplé krajiny“.

Úrodná pôda a dostatok zrážok urobili z oblasti významné poľnohospodárske centrum už dávno pred príchodom Európanov. Regiónom prechádzali staré obchodné cesty využívané karavánami lám a Yungas bol významným zdrojom potravín pre Inkov aj staršiu civilizáciu Tiwanaku.

Dodnes sa tu pestuje káva, banány, maniok, guava, papája či citrusy. Jedna rastlina má však v histórii regiónu mimoriadne postavenie – koka.

Dve tretiny bolívijskej koky pochádzajú práve odtiaľ

Bolívia patrí medzi najväčších producentov koky v Južnej Amerike a podľa BBC Travel sa približne dve tretiny plôch využívaných na jej pestovanie v krajine nachádzajú práve v Yungas.

Koka je pritom súčasťou juhoamerických kultúr už tisíce rokov. Jej listy sa tradične používali pri náboženských obradoch, ako liečivý prostriedok či súčasť spoločenského života. Pomáhali tiež zmierňovať problémy spojené s vysokou nadmorskou výškou, potláčať hlad, smäd a únavu, podporovať trávenie či tlmiť bolesť. BBC uvádza, že ich používanie možno vystopovať až približne 8 000 rokov do minulosti.

Koka sa však postupne dostala aj ďaleko za hranice Južnej Ameriky.

Z koky vznikali toniká, vína aj predchodca Coca-Coly

V 19. storočí sa koka a jej psychoaktívny alkaloid kokaín stali populárnymi v Európe aj Severnej Amerike. Objavovali sa v nápojoch, tonikách, liekoch a ďalších výrobkoch.

Jedným z nich bolo francúzske Vin Mariani, víno obsahujúce koku. Úspech podobných produktov neskôr inšpiroval amerického lekárnika Johna Pembertona k vytvoreniu nápoja Pemberton’s French Wine Coca, ktorý pôvodne kombinoval alkohol, koku a kofeín z kolových orechov.

Práve tento nápoj sa neskôr vyvinul do podoby Coca-Coly. Alkohol a kokaín boli z receptúry už dávno odstránené.

Koka však v Bolívii zostala niečím úplne iným než samotný kokaín. Pre množstvo Bolívijčanov je dodnes tradičnou a dokonca posvätnou rastlinou.

Yungas po stáročia lákal aj vidinou zlata

Druhou surovinou, ktorá výrazne ovplyvnila príbehy regiónu, je zlato.

Cez vodné toky Yungas vedie takzvaná ruta del oro, teda zlatá trasa, ktorá má približne 350 kilometrov a pokračuje smerom do susednej Amazónie. Miestne rieky, potoky a ich korytá obsahovali zlato a po stáročia priťahovali hľadačov bohatstva.

Nikdy ho však nebolo toľko, aby uspokojilo predstavy conquistadorov a ďalších generácií zlatokopov. Nedostatok očakávaného bohatstva paradoxne pomohol vytvoriť ešte pôsobivejšie príbehy – legendy o stratených pokladoch ukrytých niekde v Yungas.

Legenda hovorí o poklade ukrytom jezuitmi

Mnohé z týchto príbehov sa spájajú s jezuitmi, ktorí v Južnej Amerike nahromadili značné bohatstvo. V roku 1767 boli z území španielskej koruny vyhnaní a osud ich majetku sa následne stal zdrojom množstva špekulácií.

Jedna z legiend hovorí o veľkom poklade ukrytom v tuneli neďaleko rieky Sacambaya v južnej časti Yungas. BBC Travel však upozorňuje, že podobné príbehy stoja skôr na vytrvalých legendách než na presvedčivých dôkazoch.

Yungas Road tak nie je iba extrémnou cestou vytesanou do horského svahu. Je vstupnou bránou do regiónu, v ktorom sa stretávajú Andy s Amazóniou a kde sa príbehy smrtiacej cesty prelínajú s tisícročnou tradíciou koky, zlatou horúčkou a legendami o stratených pokladoch.