Môže byť inteligentný, úspešný a výrečný, no napriek tomu opakovane narážať vo vzťahoch. Emocionálna inteligencia totiž nesúvisí iba s tým, či človek dokáže pomenovať svoje pocity. Zahŕňa aj schopnosť regulovať vlastné reakcie, vnímať emócie druhých a primerane na ne reagovať. Niektoré prejavy môžu naznačovať, že práve v tejto oblasti má človek rezervy.

Na päť typických prejavov nízkej emocionálnej inteligencie upozornil UNILAD. Dôležité však je, že jeden konflikt, nevhodná poznámka či výbuch hnevu ešte nikoho nerobí človekom s „nízkym EQ“. Oveľa dôležitejšie sú dlhodobo sa opakujúce vzorce správania a kontext, v ktorom sa objavujú.

Emocionálna inteligencia nie je to isté ako IQ

Kým klasické IQ sa spája predovšetkým s určitými kognitívnymi schopnosťami, pojem emocionálna inteligencia opisuje inú skupinu zručností.

Ide napríklad o vnímanie a porozumenie emóciám, schopnosť regulovať vlastné reakcie a pracovať s emóciami pri komunikácii a rozhodovaní. V odbornej psychológii pritom existuje viacero modelov emocionálnej inteligencie a nie všetky ju definujú alebo merajú rovnakým spôsobom.

V bežnom živote si jej nedostatok môžeme všimnúť najmä v medziľudských vzťahoch. Človek môže mať problém rozpoznať, prečo reaguje určitým spôsobom, prehliadať emocionálne signály druhých alebo nedokázať svoju reakciu prispôsobiť situácii.

A práve tu sa objavuje prvý z piatich častých prejavov.

1. Aj pri malom konflikte reaguje veľmi prudko

Drobná poznámka, nesúhlas alebo kritika sa rýchlo zmenia na veľký konflikt. Človek sa môže okamžite nahnevať, zvýšiť hlas alebo prejsť do výraznej defenzívy.

Problémom pritom nie je samotný hnev. Hnev je normálna ľudská emócia. Rozdiel je v schopnosti všimnúť si ho a regulovať svoje správanie skôr, než emócia úplne ovládne reakciu.

Človek s horšou reguláciou emócií môže reagovať impulzívne a až neskôr si uvedomiť, že jeho reakcia bola neprimeraná situácii. Ak sa tento scenár opakuje, konštruktívna komunikácia môže byť veľmi náročná.

2. Rozhovor neustále stáča späť na seba

Predstavte si, že niekomu rozprávate o náročnom dni. Namiesto otázky, čo sa stalo alebo ako sa cítite, začne druhý človek okamžite hovoriť o vlastnom zážitku.

Raz či dvakrát to nemusí znamenať vôbec nič. Ak však človek pravidelne dominuje rozhovorom, nepočúva a skúsenosti druhých používa najmä ako odrazový mostík k rozprávaniu o sebe, môže mať problém s aktívnym počúvaním a vnímaním emocionálnych potrieb druhých.

Emocionálne inteligentná komunikácia totiž nie je iba o tom vedieť hovoriť. Rovnako dôležité je vedieť počúvať, zachytiť tón hlasu, mimiku či zmenu nálady a pochopiť, že druhý človek niekedy nepotrebuje radu ani porovnanie – chce byť jednoducho vypočutý.

3. Nerozpozná, keď prekročil hranicu

Ďalší prejav sa môže objaviť pri rešpektovaní osobných hraníc.

Môže ísť o príliš osobné otázky, nevyžiadané rady alebo poznámky o témach, ktoré sú pre druhého človeka citlivé. Samotný prešľap sa pritom môže stať každému. Oveľa dôležitejšie je, čo nasleduje potom.

Keď druhá osoba povie, že jej poznámka bola nepríjemná, človek môže reagovať slovami typu „veď to bol iba vtip“, „si príliš citlivý“ alebo „nevieš si zo seba urobiť srandu“.

Takáto reakcia presúva pozornosť od pôvodného problému k pocitom človeka, ktorého sa poznámka dotkla. Schopnosť prijať spätnú väzbu a upraviť vlastné správanie je pritom dôležitou súčasťou zdravých medziľudských vzťahov.

4. Za chybu môže vždy niekto iný

Konflikt s partnerom? Vina partnera. Problém v práci? Kolegovia. Nevydarená situácia? Smola, okolnosti alebo niekto, kto ju pokazil.

Ďalším signálom môže byť opakovaná neschopnosť prevziať zodpovednosť za vlastný podiel na probléme.

Nejde o to, aby človek automaticky preberal vinu za všetko. V mnohých konfliktoch nesú určitú mieru zodpovednosti viacerí ľudia. Podstatná je schopnosť položiť si otázku: Čo som mohol urobiť inak ja?

Bez takejto sebareflexie je veľmi ťažké poučiť sa z vlastných chýb. Rovnaké konflikty sa potom môžu opakovať, pretože príčina je zakaždým hľadaná výlučne mimo seba.

5. Kritiku vníma ako osobný útok a odmieta zmenu

Posledný znak úzko súvisí s predchádzajúcim.

Človek môže byť veľmi pevne presvedčený o správnosti vlastného názoru a každú spätnú väzbu vnímať ako útok na svoju osobu. Namiesto premýšľania nad obsahom kritiky začne okamžite obhajovať seba.

V praxi sa to môže prejaviť vetami typu „taký jednoducho som“, „nebudem sa kvôli nikomu meniť“ alebo automatickým odmietnutím názoru druhej strany.

Samozrejme, ani ochota meniť názor za každú cenu nie je známkou vysokej emocionálnej inteligencie. Človek môže mať úplne legitímny dôvod stáť si za svojím. Rozdiel spočíva v tom, či dokáže spätnú väzbu aspoň vypočuť, zvážiť ju a oddeliť kritiku konkrétneho správania od útoku na vlastnú hodnotu.

Päť znakov nie je psychologická diagnóza

Pri podobných zoznamoch je ľahké začať analyzovať partnera, kolegu alebo člena rodiny a po piatich minútach mu prisúdiť „nízku emocionálnu inteligenciu“.

Takéto závery by však boli príliš jednoduché.

Jednotlivé prejavy môžu mať mnoho rôznych príčin. Prudká reakcia môže súvisieť s momentálnym stresom, nepozornosť s únavou a odmietanie určitej kritiky môže byť v konkrétnej situácii úplne oprávnené. Emocionálna inteligencia navyše nie je psychiatrická diagnóza.

Oveľa užitočnejšie je sledovať, či ide o dlhododobý a opakujúci sa vzorec, ktorý sa objavuje v rôznych situáciách a komplikuje človeku vzťahy s okolím.

Dobrou správou je, že tieto schopnosti sa dajú rozvíjať

Emocionálnu inteligenciu netreba vnímať ako nemenné číslo, ktoré človek dostane pri narodení a zostane mu na celý život.

Mnohé zručnosti, ktoré sa s ňou spájajú, možno vedome precvičovať. Patrí sem napríklad lepšie pomenovanie vlastných emócií, zastavenie sa pred impulzívnou reakciou, aktívne počúvanie, prijímanie spätnej väzby či snaha pozrieť sa na situáciu očami druhého človeka.

A práve schopnosť pripustiť si, že sme niečo mohli zvládnuť lepšie, môže byť prvým krokom. Cieľom totiž nie je nikdy sa nenahnevať, nikdy neurobiť chybu alebo dokonale rozumieť každému človeku. Dôležitejšia je schopnosť vlastnú reakciu rozpoznať, premýšľať o nej a v prípade potreby ju nabudúce zmeniť.