Človek môže mať okolo seba rodinu, kolegov aj známych, a napriek tomu sa cítiť osamelo. Tento pocit pritom nie je iba nepríjemnou emóciou. Dlhodobá osamelosť sa spája aj so závažnými zdravotnými rizikami. Vedci preto hľadajú spôsoby, ako ľuďom pomôcť nadväzovať vzťahy a cítiť sa lepšie. Nová štúdia z Barcelony priniesla povzbudivé výsledky. Ukázala, že významnú úlohu môže zohrávať niečo také obyčajné, ako je kontakt s prírodou.

Medzinárodný tím výskumníkov pod vedením Laury Coll-Planas skúmal, či môžu aktivity v prírode pomôcť dospelým, ktorí prežívajú osamelosť. Výsledky štúdie, realizovanej v rámci európskeho projektu RECETAS, zverejnil odborný časopis The Lancet Regional Health – Europe. Výskum zahŕňal 320 dospelých z dvanástich sociálne znevýhodnených štvrtí v metropolitnej oblasti Barcelony.

Osamelosť sa stáva vážnym zdravotným problémom

Osamelosť si mnohí spájajú najmä s ľuďmi, ktorí žijú sami alebo nemajú blízku rodinu. V skutočnosti je však tento problém oveľa zložitejší.

Človek sa môže cítiť osamelo aj vtedy, keď každý deň stretáva množstvo ľudí.

Rozhodujúce totiž nie je iba to, koľko kontaktov máme, ale aj to, či nám naše vzťahy poskytujú blízkosť, porozumenie a pocit spolupatričnosti.

Osamelosť preto nie je to isté ako sociálna izolácia.

Zatiaľ čo sociálna izolácia opisuje nedostatok kontaktov s ostatnými, osamelosť predstavuje subjektívny pocit, že naše vzťahy nezodpovedajú tomu, čo potrebujeme.

Rozsah problému je pritom značný.

Podľa správy Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) o sociálnom prepojení z roku 2025 zažíva osamelosť približne každý šiesty človek na svete.

Dlhodobá osamelosť sa navyše spája so zvýšeným rizikom depresie, úzkostných ťažkostí, srdcovo-cievnych ochorení či demencie.

To však neznamená, že osamelosť je automaticky priamou príčinou každého z týchto ochorení. Na vzájomných súvislostiach sa môžu podieľať aj ďalšie zdravotné a sociálne faktory.

Vedci sa preto čoraz viac zaujímajú o možnosti, ako tento problém zmierňovať aj mimo tradičného zdravotníckeho prostredia.

Vedci pozvali stovky ľudí do prírody

Výskumníci v Barcelone sa rozhodli otestovať pomerne jednoduchú myšlienku.

Čo ak by ľuďom, ktorí sa cítia osamelo, pomohli pravidelné aktivity v prírodnom prostredí?

Do štúdie zapojili 320 dospelých vo veku od 18 rokov.

Hoci výskum zahŕňal aj mladších dospelých, väčšinu účastníkov tvorili starší ľudia. Medián ich veku bol približne 63 rokov a okolo 80 percent účastníkov boli ženy.

Účastníci pochádzali z dvanástich sociálne znevýhodnených štvrtí v okolí Barcelony.

Vedci porovnávali dva prístupy.

Jedna skupina absolvovala organizovaný program s názvom Friends in Nature, teda Priatelia v prírode.

Počas deviatich týždňov sa účastníci pravidelne stretávali v menších skupinách. Každé stretnutie trvalo približne dve hodiny a viedli ho vyškolení pracovníci.

Program spájal kontakt s prírodou so spoločnými aktivitami a príležitosťami na nadväzovanie vzťahov.

Druhá skupina dostala informácie a prístup k bezplatným aktivitám súvisiacim s prírodou, ktorým sa ľudia mohli venovať samostatne.

Vedci následne sledovali, ako sa mení ich vnímaná osamelosť.

Výsledky prekvapili. Osamelosť sa postupne zmierňovala

Výsledky ukázali povzbudivý vývoj.

Podľa údajov výskumného inštitútu ISGlobal sa skóre vnímanej osamelosti znížilo približne o 10,5 percenta po troch mesiacoch.

Po jednom roku dosiahlo zníženie približne 16,8 percenta.

Tieto percentá opisujú zmenu nameraného skóre osamelosti, nie podiel ľudí, ktorí prestali byť osamelí.

Zlepšenie sa objavilo v oboch skúmaných skupinách.

To naznačuje, že aj dostupné prírodné aktivity bez pravidelných organizovaných stretnutí môžu byť pre niektorých ľudí užitočné.

Výsledky však treba interpretovať opatrne.

Keďže obe skupiny dostali určitú formu podpory spojenej s prírodou, samotné zlepšenie v priebehu času ešte nedokazuje, že ho spôsobila výlučne príroda.

Štúdia predovšetkým umožňuje porovnávať dva rôzne spôsoby podpory.

Výskumníci zároveň zaznamenali, že ľuďom s horším emocionálnym stavom na začiatku výskumu mohli viac prospievať organizované skupinové aktivity.

Práve tento rozdiel môže byť dôležitý pri navrhovaní budúcich programov na zmierňovanie osamelosti.

Prečo nám môže pobyt v prírode pomáhať?

Príroda ponúka niečo, čo v každodennom mestskom prostredí často chýba.

Pokojnejšie prostredie, zeleň, prirodzené zvuky a možnosť na chvíľu sa vzdialiť od každodenných povinností.

Pobyt v parku alebo záhrade môže poskytovať priestor na oddych a pomáhať zmierňovať stres.

V prípade osamelosti však môže byť rovnako dôležitý aj ďalší faktor.

Prírodné prostredie vytvára príležitosti na nenútené sociálne kontakty.

Pri spoločnej prechádzke, záhradkárčení alebo pozorovaní prírody nemusia ľudia neustále premýšľať nad tým, čo povedať.

Môžu sa rozprávať o tom, čo vidia, spoločne vykonávať jednoduché činnosti alebo len tráviť čas vedľa seba.

Pre človeka, ktorý má problém nadväzovať nové vzťahy, môže byť takáto situácia príjemnejšia než formálne spoločenské stretnutie.

Výskum však priamo nepreukázal, ktorý konkrétny prvok programu bol za pozorované zlepšenie zodpovedný.

Mohlo ísť o kombináciu pobytu vonku, spoločných zážitkov, pravidelnosti stretnutí a ďalších faktorov.

Pomôcť môže aj obyčajný park za domom

Jednou z najzaujímavejších stránok výskumu je jeho praktická využiteľnosť.

Na kontakt s prírodou totiž nemusíme cestovať do vzdialených národných parkov ani tráviť celé dni v lese.

Pre mnohých ľudí môže byť dostupnejšou možnosťou mestský park, komunitná záhrada alebo zelené priestranstvo v okolí bydliska.

Pravidelná prechádzka môže byť príležitosťou na pohyb, oddych aj stretnutie s ostatnými.

Komunitné záhradkárčenie zase spája spoločnú činnosť s možnosťou postupne spoznávať nových ľudí.

Takéto aktivity môžu byť obzvlášť zaujímavé pre starších ľudí, ktorí majú menej príležitostí na pravidelné sociálne kontakty.

Dôležitá je však dostupnosť.

Nie každý má v blízkosti bezpečný park, vhodné chodníky alebo možnosť zapojiť sa do organizovaných aktivít.

Práve preto môže byť významné, aby mestá pri plánovaní verejných priestorov mysleli aj na ľudí, ktorí sú sociálne zraniteľnejší.

Namiesto liekov odporúčanie na pobyt v prírode?

Projekt RECETAS skúma aj širšiu myšlienku, ktorá sa označuje ako nature-based social prescribing.

V praxi ide o odporúčanie vhodných aktivít v prírode ako súčasti širšej podpory zdravia a sociálnych vzťahov.

Zdravotnícki alebo komunitní pracovníci môžu človeka nasmerovať napríklad na skupinové prechádzky, záhradnícke aktivity či ďalšie miestne programy.

Nejde však o náhradu liekov alebo psychologickej starostlivosti.

Takéto aktivity majú skôr dopĺňať existujúce možnosti pomoci podľa potrieb konkrétneho človeka.

Výhodou môže byť ich relatívna jednoduchosť a možnosť zapojiť miestne komunity.

Zároveň však bude potrebný ďalší výskum, ktorý ukáže, komu tieto programy pomáhajú najviac, aké dlhodobé účinky prinášajú a či sú účinné aj mimo skúmaného prostredia Barcelony.

Príroda môže byť viac než len miesto na oddych

Výsledky barcelonskej štúdie neznamenajú, že každému osamelému človeku stačí vyjsť na prechádzku a jeho problémy zmiznú.

Osamelosť má mnoho príčin a môže súvisieť so životnými okolnosťami, zdravotným stavom, stratou blízkych aj kvalitou medziľudských vzťahov.

Napriek tomu výskum prináša dôležité posolstvo.

Prírodné prostredie môže byť užitočnou súčasťou programov, ktoré ľuďom pomáhajú cítiť sa menej osamelo.

A niekedy môže byť prvým krokom niečo celkom jednoduché: vyjsť do parku, zapojiť sa do spoločnej aktivity alebo začať pravidelne tráviť čas na mieste, kde sa prirodzene stretávajú ďalší ľudia.

Nová štúdia ukazuje, že pri hľadaní spôsobov, ako zmierniť osamelosť, sa oplatí venovať pozornosť nielen našim vzťahom, ale aj prostrediu, v ktorom ich vytvárame.