Starostlivosť o rodiča, partnera či iného blízkeho človeka môže zabrať niekoľko hodín týždenne, ale niekedy sa z nej stane prakticky práca na plný úväzok. Nový výskum ukazuje, že práve tento rozdiel môže byť dôležitý. Kým menší rozsah starostlivosti sa spájal s priaznivejším vývojom niektorých poznávacích schopností, pri mimoriadne intenzívnej starostlivosti vedci pozorovali opačný trend.

Na túto zaujímavú súvislosť upozorňuje štúdia publikovaná v odbornom časopise Age and Ageing na platforme Oxford Academic. Vedci analyzovali dlhodobé údaje z English Longitudinal Study of Ageing a sledovali ľudí ešte predtým, než sa stali opatrovateľmi svojich blízkych, aj počas nasledujúcich rokov. Výsledky naznačujú, že samotná starostlivosť nemusí byť problémom. Dôležité je najmä to, koľko času človeku zaberá, s kým žije a o koho sa stará.

Vedci sledovali tisíce ľudí po päťdesiatke

Výskumníci z University College London a ďalších britských pracovísk pracovali s údajmi zozbieranými v Anglicku v období rokov 2004/2005 až 2021/2023.

Do analýzy zahrnuli 2 765 ľudí, ktorí sa počas sledovaného obdobia začali starať o blízkeho človeka. Každého z nich porovnali s podobným človekom, ktorý sa opatrovateľom nestal. Pri výbere zohľadňovali okrem iného vek, pohlavie a životnú situáciu.

Celkovo tak vedci porovnávali 5 530 ľudí. Opatrovatelia mali v priemere približne 60 rokov a 56 percent z nich tvorili ženy.

Práve dlhé obdobie sledovania bolo jednou z dôležitých stránok výskumu. Vedci totiž mohli pozorovať, ako sa poznávacie schopnosti ľudí vyvíjali ešte pred prevzatím starostlivosti a čo sa dialo potom.

Pár hodín týždenne a 50 hodín nevyzerali rovnako

Výskumníci rozdelili opatrovateľov podľa času, ktorý venovali starostlivosti. Sledovali skupiny s menej ako piatimi hodinami týždenne, 5 až 9 hodinami, 10 až 19 hodinami, 20 až 49 hodinami a napokon ľudí, ktorí sa o niekoho starali 50 alebo viac hodín za týždeň.

A práve tu sa objavil zaujímavý rozdiel.

Ľudia, ktorí venovali starostlivosti 5 až 9 hodín týždenne, vykazovali pomalšie zhoršovanie výkonných funkcií než porovnateľní ľudia, ktorí sa opatrovateľmi nestali.

Pri ľuďoch poskytujúcich najmenej 50 hodín starostlivosti týždenne sa však ukázal trend opačným smerom – ich výkonné funkcie sa zhoršovali rýchlejšie.

Tento výsledok však nemožno interpretovať tak, že 50 hodín predstavuje presnú hranicu, od ktorej starostlivosť začne škodiť mozgu. Samotné zistenie týkajúce sa tejto hranice bolo štatisticky slabšie než niektoré ďalšie súvislosti pozorované v štúdii.

Podstatnejší je celkový obraz: niekoľkohodinová pomoc a veľmi intenzívna starostlivosť zaberajúca väčšinu týždňa predstavujú pre človeka úplne odlišnú záťaž.

Záležalo aj na tom, o koho sa človek staral

Počet hodín nebol jediným faktorom. Rozdiely vedci zaznamenali aj podľa toho, kde opatrovaný človek žil.

U ľudí starajúcich sa o niekoho vo vlastnej domácnosti sa výkonné funkcie zhoršovali rýchlejšie než v kontrolnej skupine. Naopak, starostlivosť o človeka žijúceho mimo domácnosti sa spájala s pomalším poklesom týchto schopností.

Zaujímavá bola aj súvislosť s tým, kto pomoc potreboval. Starostlivosť o manžela, manželku alebo partnera sa spájala s rýchlejším zhoršovaním výkonných funkcií. Pri pomoci rodičom alebo svokrovcom vedci pozorovali priaznivejší priebeh zmien výkonných funkcií a pamäti.

Ani toto však neznamená, že starostlivosť o partnera je sama osebe škodlivá a pomoc rodičom naopak prospieva mozgu. Okolnosti môžu byť veľmi rozdielne. Partner často žije v rovnakej domácnosti a môže potrebovať pomoc mnoho hodín denne, pričom samotné povinnosti môžu byť fyzicky aj psychicky náročnejšie.

V štúdii sa 41 percent opatrovateľov staralo o partnera alebo manžela či manželku, zatiaľ čo 28 percent pomáhalo rodičovi alebo svokrovi. Viac než pätina všetkých opatrovateľov venovala starostlivosti najmenej 50 hodín týždenne.

Ako sa dá zmerať, či mozog funguje horšie?

Vedci účastníkom nediagnostikovali demenciu. Namiesto toho sledovali vývoj dvoch konkrétnych oblastí poznávacích schopností – pamäti a výkonných funkcií.

Jeden z testov bol pritom prekvapivo jednoduchý. Účastníci mali počas jednej minúty povedať čo najviac názvov zvierat. Takéto zadanie pomáha hodnotiť okrem iného slovnú plynulosť a výkonné funkcie.

Pamäť testovali pomocou zoznamu desiatich bežných slov. Ľudia sa ich pokúsili zopakovať bezprostredne po vypočutí a následne opäť po krátkom čase.

Výkonné funkcie používame prakticky neustále. Potrebujeme ich pri plánovaní, riešení problémov, rozdeľovaní pozornosti medzi viacero úloh alebo pri rýchlom prispôsobovaní sa novej situácii.

A práve pri výkonných funkciách boli rozdiely spojené so starostlivosťou výraznejšie než pri pamäti.

Prečo môže pár hodín pomoci vyzerať dokonca priaznivo?

Výsledky na prvý pohľad pôsobia paradoxne. Prečo by niekoľko hodín pomoci blízkemu mohlo súvisieť s pomalším zhoršovaním niektorých schopností, zatiaľ čo veľmi intenzívna starostlivosť s ich rýchlejším poklesom?

Autori ponúkajú možné vysvetlenia.

Pri miernom zaťažení môže starostlivosť prinášať sociálny kontakt, plánovanie, organizovanie povinností a návštev, riešenie problémov či väčšiu každodennú aktivitu. Človek tak pravidelne využíva celý rad poznávacích schopností.

Situácia sa však môže zásadne zmeniť, keď sa starostlivosť stane takmer zamestnaním na plný úväzok.

Veľmi intenzívne povinnosti môžu človeka pripraviť o čas na spánok, prácu, spoločenský život aj obyčajný odpočinok. Môžu sa k nim pridávať chronický stres, osamelosť či finančná záťaž.

V takom prípade už možné pozitíva spojené s aktivitou a mentálnou stimuláciou nemusia vyvážiť celkové zaťaženie.

Starostlivosť sama osebe neznamená, že človeku začne rýchlejšie slabnúť pamäť

Práve toto je pri interpretácii výsledkov veľmi dôležité.

Keď vedci jednoducho porovnali všetkých opatrovateľov so všetkými ľuďmi, ktorí sa o nikoho nestarali, samotné prevzatie úlohy opatrovateľa sa nespájalo s jasnou zmenou rýchlosti zhoršovania pamäti ani výkonných funkcií.

Rozdiely sa ukázali až vtedy, keď výskumníci začali zohľadňovať intenzitu starostlivosti, spoločnú domácnosť a vzťah medzi opatrovateľom a človekom, o ktorého sa staral.

Výsledky teda nehovoria, že starostlivosť o blízkeho „ničí mozog“. Ukazujú skôr niečo oveľa jemnejšie: na miere záťaže pravdepodobne záleží.

Päťdesiat hodín týždenne znamená viac než sedem hodín denne

Číslo 50 hodín môže znieť abstraktne. Ak ho však rozdelíme na sedem dní, vychádza to na viac než sedem hodín starostlivosti každý deň.

A nejde iba o čas strávený priamo pri človeku. Opatrovateľ môže zabezpečovať návštevy lekárov, dopravu, nákupy, jedlo, lieky a telefonáty, vybavovať administratívu či riešiť nečakané problémy.

Autori preto upozorňujú na význam predchádzania preťaženiu ľudí, ktorí sa dlhodobo starajú o svojich blízkych. Mimoriadnu pozornosť si môžu vyžadovať najmä tí, ktorí opatrujú partnera, žijú s ním v jednej domácnosti alebo poskytujú starostlivosť veľkú časť týždňa.

Výskum zároveň nedokazuje, že veľké množstvo opatrovateľských povinností priamo spôsobuje zhoršenie fungovania mozgu. Časť údajov pochádzala zo samotných výpovedí účastníkov a vedci nemali presné informácie o diagnózach ľudí, ktorí starostlivosť potrebovali.

Jeho výsledky však pripomínajú dôležitú vec. Keď jeden človek venuje veľkú časť svojho života starostlivosti o zdravie niekoho iného, pozornosť si zaslúži aj zdravie samotného opatrovateľa.