Niektorí ľudia vstúpia do novej skupiny a takmer okamžite začnú premýšľať, či tam skutočne patria. Stačí odmlka v rozhovore, nevydarený vtip alebo pozvanie, ktoré neprišlo, a v hlave sa ozve známy pocit: opäť nezapadám. Psychológia ukazuje, že podobné obavy môžu súvisieť s tým, ako sme sa naučili interpretovať sociálne situácie už v detstve a dospievaní. Neznamená to však, že každý takýto pocit má rovnakú príčinu alebo že je navždy nemenný.

Výskum psychológov zo Stanfordovej univerzity ukazuje, že neistota týkajúca sa toho, či niekam patríme, môže ovplyvniť spôsob, akým interpretujeme sociálne situácie. Keď človek o svojom prijatí pochybuje, nepríjemná alebo nejednoznačná skúsenosť môže ľahšie pôsobiť ako potvrdenie obavy, že do daného prostredia nezapadá. Zároveň je dôležitý samotný kontext – nie každé prostredie ponúka každému rovnaké možnosti cítiť sa prijatý. Stanford News

Obraz o sebe nevzniká vo vákuu

Dieťa sa neučí, kým je, iba tým, že premýšľa samo o sebe. Veľkú úlohu zohrávajú reakcie ľudí okolo neho.

Všíma si, pri čom sa ostatní smejú, za čo ho chvália, kedy mu venujú pozornosť a kedy naopak cíti odmietnutie alebo nezáujem.

Ak dieťa opakovane počúva, že je „príliš tiché“, „príliš citlivé“, „čudné“ alebo že sa správa inak ako ostatní, môže tieto reakcie postupne začať vnímať ako informáciu o sebe.

To však neznamená, že detské skúsenosti automaticky vytvoria celoživotný problém. Osobnosť aj sebavnímanie sa počas života ďalej vyvíjajú a význam jednotlivých skúseností závisí od rodinného prostredia, rovesníkov, temperamentu a mnohých ďalších okolností.

Pocit prijatia je napriek tomu dôležitý. Stanfordský psychológ Geoffrey Cohen opisuje spolupatričnosť ako pocit, že je človek v určitom prostredí prijímaný a rešpektovaný. Ak má naopak pocit, že jeho prijatie je neustále „v skúške“, môže mu samotné sledovanie sociálneho prostredia odčerpávať pozornosť a mentálnu energiu.

Možno nebol problém vo vás, ale v prostredí

Predstavme si dieťa, ktoré miluje knihy, kreslenie alebo počítače, zatiaľ čo jeho spolužiaci žijú športom.

Alebo dieťa, ktoré je prirodzene pokojné a potrebuje viac času na premýšľanie, no ocitne sa v prostredí, kde sú najviac oceňované rýchlosť, hlasitosť a schopnosť presadiť sa.

V jednej skupine môže pôsobiť ako outsider. V inom prostredí môžu byť presne tie isté vlastnosti oceňované.

Dieťa sa pritom nezmenilo. Zmenilo sa prostredie.

Pre dieťa však môže byť ťažké urobiť takéto rozlíšenie. Namiesto myšlienky „táto skupina mi nesedí“ si môže vytvoriť oveľa všeobecnejší záver: „Neviem vychádzať s ľuďmi“ alebo „nikam nepatrím“.

A práve podobné široké závery o sebe môžu neskôr ovplyvňovať interpretáciu ďalších skúseností.

Starý záver si môžeme preniesť do dospelosti

Človek nastúpi do novej práce a automaticky má pocit, že ostatní si rozumejú lepšie.

Na večeri s priateľmi si nevšimne dvoch ľudí, ktorí sa oňho úprimne zaujímali. Namiesto toho celý večer premýšľa nad jedným človekom, ktorý pôsobil odmerane.

Napíše niečo do skupinového chatu a niekoľko minút nikto nereaguje.

Pre človeka bez výraznejších obáv z odmietnutia môže byť vysvetlenie jednoduché: všetci majú práve inú prácu.

Pre niekoho, kto už očakáva odmietnutie, však rovnaké ticho môže znamenať: „Povedal som niečo zle. Nechcú ma tu.“

Samotná situácia je rovnaká. Odlišný je význam, ktorý jej človek prisúdi.

Mozog začne hľadať dôkazy, že opäť nezapadáte

Psychológovia Gregory Walton a Geoffrey Cohen skúmali jav označovaný ako belonging uncertainty – neistota spolupatričnosti.

Ide o pochybnosti, či človek v určitom sociálnom alebo akademickom prostredí skutočne patrí medzi ostatných.

Výskum ukazuje, že pri takejto neistote môže byť človek citlivejší na informácie, ktoré podľa neho vypovedajú o kvalite jeho sociálnych vzťahov. Drobné a nejednoznačné udalosti potom môžu nadobudnúť oveľa väčší význam.

Kritická poznámka môže znieť ako „nechcú ma tu“.

Odmeraný pohľad môže znamenať „nemá ma rád“.

Nevydarený rozhovor sa môže zmeniť na „zase som to pokazil“.

Čím väčšia je neistota, tým ľahšie môže človek sledovať práve tie signály, ktoré jeho obavu potvrdzujú. Stanfordský výskum opisuje, že jemné sociálne podnety môžu mať mimoriadne veľký význam najmä v situáciách, keď si človek nie je istý svojím prijatím.

Nie každé odmietnutie je iba „vo vašej hlave“

Tu je však dôležité neurobiť opačnú chybu.

Nie všetky obavy z odmietnutia sú nesprávnou interpretáciou.

Niekedy skupina človeka skutočne vylučuje. Niekedy je pracovné prostredie nepriateľské. Niekedy si ľudia jednoducho osobnostne nesadnú.

Práve výskum zo Stanfordu zdôrazňuje, že psychologické nastavenie jednotlivca nemožno oddeliť od prostredia. Ak daná škola, pracovisko alebo komunita neposkytuje človeku reálne možnosti vytvárať vzťahy a cítiť rešpekt, nestačí mu jednoducho povedať, aby začal rozmýšľať pozitívnejšie.

Niekedy teda potrebujeme zmeniť vlastnú interpretáciu situácie. Inokedy je problém skutočne v prostredí.

A často sa stretávajú oba faktory naraz.

Pocit „nikam nezapadám“ nemusí byť trvalý

Dobrou správou je, že záver vytvorený v jednom období života nemusí zostať nemenný.

Výskum sociálnej spolupatričnosti ukázal, že môže pomôcť už pochopenie, že obavy z toho, či človek zapadne do nového prostredia, môžu byť bežné a časom sa meniť.

V jednej zo známych štúdií Waltona a Cohena dostali vysokoškoláci informácie o tom, že problémy so spolupatričnosťou počas prechodu na vysokú školu zažívajú aj iní študenti a že tieto pocity sa môžu postupne zmierniť. Takáto krátka intervencia mala u časti skúmaných študentov dlhodobé pozitívne výsledky.

Neznamená to, že všetky problémy so vzťahmi vyrieši zmena myslenia.

Ukazuje to však niečo podstatné: význam, ktorý pripisujeme sociálnym skúsenostiam, nemusí byť definitívny.

Namiesto „nezapadám“ môže prísť presnejšia otázka

Možno ste sa kedysi ocitli v rodine, triede alebo skupine, kde vaše záujmy, temperament či spôsob komunikácie nezapadali do toho, čo bolo považované za normálne.

Z toho však automaticky nevyplýva, že budete rovnako pôsobiť v každom ďalšom prostredí.

Nová skupina môže na rovnaké vlastnosti reagovať úplne inak.

Človek, ktorý bol v škole považovaný za príliš tichého, môže byť neskôr oceňovaný ako pozorný poslucháč. Ten, koho intenzívny záujem o určitú tému kedysi oddeľoval od spolužiakov, môže práve vďaka nemu nájsť komunitu ľudí s podobným nadšením.

Preto môže byť užitočnejšie nahradiť vetu „nikam nezapadám“ presnejšou otázkou: „Nezapadám naozaj ani sem, alebo len očakávam rovnaký výsledok ako kedysi?“

A niekedy môže byť odpoveď ešte jednoduchšia.

Možno ste nezapadali tam. To ešte neznamená, že nezapadáte nikam.