Staroveký Egypt si spájame s monumentálnymi pyramídami, zlatými pokladmi a vierou v posmrtný život. Najnovší archeologický výskum však odhaľuje aj jeho oveľa temnejšiu stránku. Vedkyňa opätovne preskúmala ľudské lebky staré približne 5 000 rokov, ktoré pochádzajú z pohrebiska prvých egyptských panovníkov. Na mnohých objavila vážne poranenia, ktoré mohli vzniknúť krátko pred smrťou. Výsledky podporujú znepokojivú hypotézu, že niektorí služobníci boli po smrti svojho vládcu úmyselne zabití, aby mu mohli slúžiť aj na druhom svete.

Výskum publikovaný vo vedeckom časopise Frontiers in Environmental Archaeology priniesol nové dôkazy o možnom rituálnom zabíjaní ľudí v počiatkoch starovekého Egypta. Archeologička Roselyn Campbell z Purdue University využila moderné forenzné metódy na preskúmanie lebiek pochádzajúcich z kráľovskej nekropoly Umm el-Qa’ab neďaleko Abydosu. Jej analýza ukázala, že takmer 40 percent skúmaných lebiek nieslo stopy vážnych poranení.

Okolo hrobiek faraónov pochovávali desiatky až stovky ľudí

Približne pred 5 000 rokmi, okolo roku 3000 pred naším letopočtom, vznikali v oblasti Abydosu hrobky prvých egyptských kráľov.

Nekropola Umm el-Qa’ab patrí medzi najvýznamnejšie archeologické lokality z obdobia počiatkov egyptského štátu. Pochovávali tu panovníkov prvých dynastií, ktorí vládli v čase formovania jednotného Egypta.

Ich hrobky však neboli osamotené.

V bezprostrednej blízkosti kráľovských pohrebných komplexov archeológovia objavili množstvo ďalších hrobov. V niektorých prípadoch išlo o desiatky, inde dokonca o stovky pochovaných osôb.

Predpokladá sa, že medzi nimi boli členovia kráľovského dvora, úradníci, remeselníci, dozorcovia či služobníci.

Prítomnosť takého veľkého počtu ľudí pri hrobke jediného panovníka vyvolávala otázky už pred viac než storočím.

Prečo boli všetci títo ľudia pochovaní práve vedľa kráľa? A zomreli prirodzene, alebo ich smrť súvisela s pohrebom panovníka?

Jedna z najznepokojivejších hypotéz hovorila o rituálnom usmrcovaní členov kráľovskej družiny.

Archeológ už pred sto rokmi vyslovil desivú hypotézu

Britský archeológ Flinders Petrie, ktorý skúmal egyptské pohrebiská na prelome 19. a 20. storočia, patril medzi prvých odborníkov, ktorí upozornili na nezvyčajné usporiadanie hrobov.

Predpokladal, že niektorí ľudia pochovaní okolo kráľovských hrobiek mohli byť zabití v rámci pohrebného rituálu.

Takáto praktika sa označuje ako obetovanie sprievodu zosnulého panovníka.

Jej podstatou bola predstava, že smrťou kráľa sa jeho vláda nekončí. Panovník mal pokračovať v existencii na druhom svete a naďalej potrebovať ľudí, ktorí sa o neho starali počas života.

Služobníci, úradníci či ďalší členovia dvora preto mohli byť usmrtení, aby svojho vládcu nasledovali do posmrtného života.

Petrie však na skúmaných kostrových pozostatkoch neidentifikoval presvedčivé známky násilia.

Jeho vysvetlenie tak zostalo hypotézou.

Objavili sa aj alternatívne názory. Podľa nich mohli ľudia zomierať prirodzene a ich pozostatky boli následne premiestnené do blízkosti kráľovskej hrobky.

Rozhodujúce dôkazy dlhé desaťročia chýbali.

Moderná analýza odhalila poranenia na 18 lebkách

K historickému materiálu sa teraz vrátila archeologička Roselyn Campbell z Purdue University.

Podarilo sa jej identifikovať 46 lebiek pochádzajúcich z Petrieho vykopávok, ktoré sa zachovali v Duckworthovej zbierke na Univerzite v Cambridge.

Pomocou moderných forenzných postupov skúmala poškodenia kostí a snažila sa určiť, kedy mohli vzniknúť.

Výsledky boli znepokojivé.

Na 18 zo 46 lebiek, teda približne na 39 percentách skúmanej vzorky, identifikovala závažné poranenia.

Išlo najmä o lineárne zlomeniny lebky, ktoré podľa interpretácie výskumníčky mohli vzniknúť v čase smrti alebo krátko pred ňou.

Takéto poranenia sa líšia od poškodení, ktoré vznikajú na vysušených kostiach až dlho po smrti človeka.

Pri silnom údere do hlavy môže dôjsť k poškodeniu lebky, vnútrolebečnému krvácaniu a strate vedomia.

V závislosti od závažnosti zranenia môže byť následkom aj smrť.

Na niektorých lebkách sa objavili aj stopy poranení ostrým predmetom.

U jednej osoby výskumníčka zaznamenala poranenie v oblasti oka, ktoré mohlo vzniknúť následkom úderu alebo seknutia.

Tieto nálezy predstavujú nový argument v prospech hypotézy, že časť ľudí pochovaných pri kráľovských hrobkách zomrela násilnou smrťou.

Prečo si tieto zranenia predchádzajúci archeológovia nevšimli?

Zaujímavé je, že skúmané lebky neboli novým archeologickým objavom.

Niektoré boli známe už celé desaťročia.

Rozdiel spočíva predovšetkým v metódach, ktoré dnes vedci používajú pri analýze ľudských pozostatkov.

Moderná forenzná antropológia dokáže podrobnejšie skúmať charakter zlomenín a rozlišovať medzi poraneniami vzniknutými na živej alebo čerstvo zosnulej osobe a poškodeniami suchých kostí.

Campbell preto pripúšťa, že Petrie mohol niektoré zlomeniny vidieť, no nemusel ich správne interpretovať.

V čase jeho výskumov totiž poznatky o mechanizmoch poškodenia kostí neboli také rozvinuté ako dnes.

To, čo kedysi mohlo vyzerať ako bežné poškodenie archeologického nálezu, tak moderná analýza dokáže posúdiť ako možné násilné poranenie.

Výsledky zároveň pripomínajú, že aj dávno preskúmané múzejné zbierky môžu obsahovať dôležité informácie, ktoré sa podarí odhaliť až s pomocou nových vedeckých postupov.

Ako služobníkov zabíjali? Presný priebeh rituálu zostáva záhadou

Hoci výsledky podporujú hypotézu o násilnej smrti, vedci zatiaľ nedokážu presne zrekonštruovať udalosti spred piatich tisícročí.

Nie je známe, akým spôsobom jednotliví ľudia zomreli ani či všetky poranenia súviseli s rovnakým rituálom.

Lineárne zlomeniny lebky môžu vzniknúť pri úmyselnom údere, ale za určitých okolností aj pri nehode či prudkom páde.

Výskumníčka preto nemôže úplne vylúčiť ani nenásilné vysvetlenia niektorých zranení.

Ďalším problémom je veľkosť skúmanej vzorky.

Preskúmaných bolo iba 46 lebiek, zatiaľ čo pri kráľovských hrobkách sa nachádzali pozostatky oveľa väčšieho počtu ľudí.

Nie je teda možné tvrdiť, že takmer 40 percent všetkých pochovaných bolo násilne usmrtených.

Tento podiel platí iba pre analyzovanú skupinu zachovaných lebiek.

Niektorí ľudia mohli zomrieť prirodzenou smrťou. Iní mohli byť zabití spôsobom, ktorý nezanechal jednoznačné stopy na kostiach, napríklad udusením.

Samotné poranenia navyše nedokazujú, že išlo o rituálne popravy vykonané bezprostredne po smrti panovníka.

Ich význam vyplýva predovšetkým zo spojenia forenzných nálezov s archeologickým kontextom kráľovských pohrebísk.

Krutá tradícia zrejme netrvala dlho

Zaujímavé je, že pochovávanie veľkého počtu ľudí okolo kráľovských hrobiek sa v starovekom Egypte neudržalo po celé tisícročia.

Podľa archeologických poznatkov sa počet sprievodných hrobov postupne znižoval a táto prax zrejme zanikala na začiatku druhej dynastie.

Egyptské predstavy o posmrtnom živote však pretrvali.

Panovníci a ďalší príslušníci elít naďalej verili, že po smrti budú potrebovať zabezpečenie, potravu, predmety každodennej potreby a pomocníkov.

Postupne sa však rozvíjali symbolické spôsoby, ako tieto potreby naplniť bez pochovávania skutočných služobníkov.

V neskorších obdobiach sa súčasťou egyptských hrobiek stali aj malé pohrebné figúrky známe ako ušebti.

Ich úlohou bolo symbolicky vykonávať prácu za zosnulého v posmrtnom živote.

Tieto figúrky sa rozšírili až oveľa neskôr než najstaršie kráľovské pohrebiská v Abydose, preto ich nemožno považovať za bezprostrednú náhradu ľudských obetí.

Predstavujú však dôležitý príklad toho, ako sa egyptské pohrebné predstavy a zvyky postupne menili.

Päťtisícročné lebky priniesli nový pohľad na počiatky Egypta

Nový výskum neznamená, že sa podarilo definitívne dokázať rituálne zabíjanie všetkých služobníkov prvých egyptských panovníkov.

Priniesol však významné fyzické dôkazy, ktoré staršiu hypotézu posilňujú.

Vážne poranenia na 18 zachovaných lebkách naznačujú, že násilie mohlo byť súčasťou udalostí sprevádzajúcich niektoré kráľovské pohreby.

Výskum zároveň otvára otázky o postavení ľudí na panovníckom dvore, o moci prvých egyptských kráľov a o tom, akú cenu mohli ich poddaní zaplatiť za vieru vo večný život vládcu.

Lebky staré približne 5 000 rokov tak pripomínajú, že za monumentálnymi pamiatkami starovekého Egypta sa skrývajú aj príbehy ľudí, ktorých mená sa do dejín nezapísali.

A vďaka moderným vedeckým metódam sa dnes možno dozvedáme viac o tom, ako sa ich životy skončili.