Keď Sadiman začal na vyprahnutých kopcoch indonézskej Jávy vysádzať stromy, mnohí ľudia v jeho okolí jeho počínaniu nerozumeli. Niektorí sa mu dokonca vysmievali. On však pokračoval celé desaťročia. Postupne vysadil najmenej 11-tisíc stromov a krajina, ktorá zápasila s nedostatkom vody, sa začala meniť. Vrátili sa pramene, dediny získali spoľahlivejší prístup k vode a poľnohospodári mohli častejšie obrábať svoje polia.

Príbeh indonézskeho farmára Sadimana nie je nový, jeho výsledky však dodnes ukazujú, čo môže dlhodobé obnovovanie vegetácie urobiť s poškodenou krajinou. O jeho práci a premene oblasti Wonogiri informoval aj The Jakarta Post, ktorý Sadimana predstavil ako muža, čo desaťročia obnovoval les napriek počiatočnému nepochopeniu svojho okolia. Z nenápadného úsilia jedného človeka sa napokon stal príklad obnovy krajiny, z ktorého začali profitovať celé dediny.

Kopce postupne prichádzali o vodu

Oblasť Wonogiri v provincii Stredná Jáva bola kedysi oveľa zelenšia. Postupné odlesňovanie, poľnohospodárska činnosť a vypaľovanie vegetácie však zanechali na miestnych kopcoch výrazné následky.

Keď zmizli stromy, krajina začala horšie hospodáriť s vodou. Dažďová voda po svahoch rýchlejšie odtekala, pôda vysychala a potoky či pramene postupne strácali vodu. Problém pocítili najmä miestni poľnohospodári, ktorých úroda bola od vody priamo závislá.

V niektorých častiach oblasti bol nedostatok vody natoľko výrazný, že poľnohospodári dokázali pestovať plodiny iba počas jednej časti roka.

Sadiman si začal spájať miznúcu vodu s tým, čo videl na okolitých svahoch – s úbytkom stromov. Rozhodol sa preto urobiť niečo, čo sa v tom čase mnohým jeho susedom zdalo nezmyselné. Začal kopce opäť zalesňovať.

Sadiman vysádzal stromy celé desaťročia

Nešlo pritom o rozsiahly štátny projekt ani o iniciatívu financovanú veľkou organizáciou. Sadiman začínal prakticky sám a veľkú časť úsilia financoval z vlastných možností.

Pestoval sadenice, získaval nové rastliny výmenou a podľa medializovaných správ bol ochotný vymieňať aj svoje hospodárske zvieratá, aby získal ďalšie stromy.

Osobitnú pozornosť venoval figovníkom vrátane mohutných druhov s rozsiahlymi koreňovými systémami. Ich korene pomáhajú vode vsakovať do pôdy a obmedzujú jej rýchly odtok zo svahov.

Do roku 2021 mal Sadiman podľa dostupných údajov vysadiť najmenej 11-tisíc stromov na území s rozlohou približne 250 hektárov.

Výsledok však neprišiel okamžite. Strom potrebuje roky, kým vyrastie, a práve to bol jeden z dôvodov, prečo jeho susedia spočiatku nevideli v Sadimanovej práci veľký zmysel.

Niektorí nechceli obetovať pôdu rastlinám, z ktorých nemali okamžitý hospodársky úžitok. Pri niektorých druhoch figovníkov zohrávali úlohu aj miestne povery. Sadimana preto časť ľudí považovala za čudáka a jeho snahe sa vysmievala.

On však neprestal.

Keď vyrástol les, začala sa vracať voda

Skutočná zmena sa ukázala až postupne. Z malých sadeníc vyrástli stromy a holé svahy začala opäť pokrývať vegetácia.

Korene pomohli spevniť pôdu a obmedziť eróziu. Namiesto toho, aby voda pri silných dažďoch rýchlo stiekla po svahu, mohla vo väčšej miere prenikať do pôdy. Vegetácia zároveň pomáhala zadržiavať vlhkosť v krajine.

A potom prišiel výsledok, ktorý miestni obyvatelia mohli pocítiť na vlastnej koži. Na miestach, kde bola voda predtým vzácna alebo pramene zoslabli, sa jej dostupnosť začala zlepšovať.

Obnova vodných zdrojov pomohla viacerým dedinám. Voda mohla byť potrubím privádzaná k domácnostiam a poľnohospodári získali spoľahlivejší zdroj na zavlažovanie polí.

Namiesto jednej úrody mohli prísť dve či tri

Práve na poliach bolo možné zmenu vidieť mimoriadne výrazne. Nedostatok vody predtým obmedzoval miestnych poľnohospodárov a na niektorých miestach mohli počítať iba s jednou úrodou.

Po zlepšení dostupnosti vody sa situácia zmenila. Niektorí farmári mohli pestovať a zbierať úrodu dva- až trikrát do roka.

Sadiman tak svojou prácou nevytvoril iba zelenšie kopce. Obnova vegetácie ovplyvnila každodenný život ľudí, dostupnosť vody aj podmienky miestneho poľnohospodárstva.

To všetko však trvalo desaťročia. Práve čas je podstatnou súčasťou jeho príbehu – výsledok, ktorý dnes pôsobí pôsobivo, vznikal strom po strome.

Susedia sa mu kedysi smiali, potom videli výsledok

Spolu s krajinou sa postupne menil aj pohľad miestnych obyvateľov na muža, ktorého konaniu spočiatku nerozumeli.

Pred sebou už nemali iba Sadimana, ktorý tvrdil, že stromy môžu pomôcť vrátiť vodu do krajiny. Videli zelenšie svahy, lepšie fungujúce vodné zdroje a polia, ktoré bolo možné obrábať častejšie.

To, čo kedysi vyzeralo ako zvláštny projekt jedného človeka, začalo prinášať úžitok celým komunitám. Ľudia, ktorí Sadimanovej vytrvalosti kedysi neverili, mali napokon dôvod byť za jeho prácu vďační.

Jeho príbeh zároveň pripomína, že obnova poškodenej krajiny nemusí priniesť výsledky za rok či dva. V prípade Wonogiri išlo o desaťročia práce. Sadiman však pokračoval dostatočne dlho na to, aby stromy vyrástli – a spolu s nimi sa začala meniť aj krajina okolo neho.