Hubárčenie má svoje malé rituály a tradície, ktoré sa v rodinách dedia celé generácie. Jedným z tých zaujímavejších je poklepanie na klobúk huby tesne predtým, než skončí v košíku. Možno ste to už niekedy videli robiť staršieho či skúsenejšieho hubára a premýšľali ste, načo je to dobré. Je za tým iba povera alebo má tento zvláštny zvyk aj praktický význam?

Hubárska sezóna pre mnohých neznamená iba plný košík dubákov, kozákov či masliakov. K hubárčeniu patria aj drobné zvyky, ktoré sme často odpozorovali od rodičov a starých rodičov. Niekto má svoje tajné miesta, iný nedá dopustiť na určitý spôsob vyberania húb zo zeme a ďalší pred zberom jemne poklepe po klobúku.

Na prvý pohľad môže ísť o obyčajnú poveru. Za týmto zvykom sa však ukrýva hneď niekoľko vysvetlení.

Odkiaľ sa vzalo poklepanie na klobúk huby?

Jedno z najčastejších vysvetlení súvisí s tým, ako sa huby rozmnožujú. Klobúk ukrýva výtrusorodú vrstvu, z ktorej sa pri zrelých plodniciach uvoľňujú obrovské množstvá mikroskopických výtrusov.

Tie sa následne dostávajú do okolitého prostredia a môžu byť unášané ďalej. Medzi hubármi sa preto traduje, že jemné poklepanie či zatrasenie hubou pred zberom môže pomôcť uvoľniť časť zrelých výtrusov ešte priamo na mieste.

Nie je to však jediný dôvod, prečo to ľudia robia.

Starší hubári niekedy tvrdia, že jemným poklepaním dokážu odhadnúť aj stav plodnice. Pevná mladá huba reaguje na dotyk inak ako stará, mäkká alebo poškodená. Netreba to však brať ako spoľahlivý test čerstvosti či jedlosti. Skúsený hubár pri posudzovaní huby využíva predovšetkým jej vzhľad, pevnosť, vôňu a znaky typické pre konkrétny druh.

A potom existuje ešte tretie, úplne praktické vysvetlenie. Poklepaním možno z klobúka striasť ihličie, kúsky lístia, zeminu či drobný hmyz, takže do košíka putuje o niečo čistejší úlovok.

Hubári verzus veda – kto má pravdu?

Práve tu sa stará hubárska tradícia stretáva s tým, čo o hubách skutočne vieme.

Zrelé huby výtrusy prirodzene uvoľňujú aj bez zásahu človeka. Jemný mechanický pohyb však môže pomôcť niektoré už pripravené výtrusy z plodnice uvoľniť. Poklepanie teda nie je žiadny zázračný spôsob, ako zabezpečiť, že na rovnakom mieste o rok vyrastú ďalšie huby, no predstava, z ktorej tento zvyk vychádza, nie je úplne odtrhnutá od reality.

Oveľa väčšiu rezervu treba mať pri tvrdení, že podľa zvuku po poklepaní možno bezpečne spoznať zdravú alebo červivú hubu. To patrí skôr medzi skúsenosti a tradície jednotlivých hubárov než medzi spoľahlivé metódy určovania kvality plodnice.

Pre mnohých ľudí však poklepanie ani nemusí mať vedecké vysvetlenie. Je to jednoducho súčasť hubárčenia – drobný zvyk, ktorý kedysi robil starý otec a dnes ho automaticky robia aj jeho deti či vnúčatá.

Ďalšie hubárske zvyky a povery

Poklepanie na klobúk rozhodne nie je jediným zvykom, ktorý sa spája so zberom húb. Hubárska tradícia je plná malých pravidiel, rád aj povier a mnohé sa v jednotlivých rodinách či regiónoch líšia.

• Nezobrať všetky huby z jedného miesta – niektorí hubári nechávajú časť plodníc na mieste a, samozrejme, niečo aj pre ďalších návštevníkov lesa.
• Rozhovor s lesom – pre niekoho povera, pre iného jednoducho spôsob, ako si užiť pokoj a atmosféru lesa.
• Zapamätanie alebo označenie dobrého miesta – skúsení hubári sa na svoje osvedčené lokality často vracajú celé roky.
• Fázy Mesiaca – medzi hubármi sa dodnes možno stretnúť s presvedčením, že rast húb ovplyvňuje Mesiac. Oveľa dôležitejšiu úlohu však zohrávajú vhodná teplota, vlhkosť a zrážky.
• Prvé huby nechať v lese – niekde sa tradovalo, že prvý nález sa nemá brať, aby hubár „nepokazil“ ďalšiu úrodu.
• V lese nepískať – stará povera hovorí, že pískaním si hubár odoženie šťastie a ďalšie huby už nenájde.

Niektoré z týchto zvykov majú praktické jadro, pri iných ide predovšetkým o folklór. Práve takéto drobnosti však patria k čaru hubárčenia rovnako ako ranná hmla, vôňa lesa či radosť z prvého nájdeného hríba.

Ako ešte zistíte, či je huba dobrá?

Poklepanie môže byť pekným zvykom, ale pri posudzovaní nazbieranej huby sa oplatí spoľahnúť predovšetkým na oči, nos a skúsenosti.

• Farba a vzhľad – všímajte si neobvyklé škvrny, výrazné poškodenie, pleseň alebo známky rozkladu.
• Štruktúra a vôňa – staré plodnice bývajú mäkké, vodnaté či rozkladajúce sa. Varovným signálom môže byť aj nepríjemný zápach.
• Lupene alebo rúrky – prezrite si aj spodnú časť klobúka. Práve tam možno často spozorovať poškodenie či známky starnutia.
• Rez hubou – po rozrezaní sa môžu ukázať chodbičky a larvy, ktoré zvonka nebolo vôbec vidieť.

A platí ešte jedno pravidlo, ktoré je dôležitejšie než všetky hubárske rituály: zbierajte a konzumujte iba huby, ktoré bezpečne poznáte. Zdravý vzhľad ani pevný klobúk totiž neznamenajú, že je daný druh jedlý.

Poklepanie na klobúk tak nemusí byť žiadnym tajným trikom, ktorý rozhodne o úspechu hubárskej výpravy. Je v ňom trochu praktickosti, trochu tradície a možno aj kúsok starej hubárskej povery. A práve podobné maličkosti robia z obyčajnej prechádzky po lese tradíciu, ku ktorej sa ľudia radi vracajú.