Stačí, aby niekto vedľa nás zívol, a o chvíľu máme chuť urobiť to isté. Vedci teraz priniesli prekvapivé zistenie – podobná reakcia sa zrejme môže objaviť ešte pred narodením. Pri sledovaní tehotných žien si všimli, že po zívnutí matky sa pravdepodobnosť zívnutia plodu zvýšila približne o 90 sekúnd neskôr. Dieťa pritom svoju matku nevidí, takže vedci hľadajú vysvetlenie priamo v procesoch prebiehajúcich v jej tele.

Ako informoval Scientific American, vedci sledovali 38 tehotných žien a ich nenarodené deti. Výsledky naznačujú, že správanie plodu nemusí byť úplne izolované od správania matky – keď matka zívla, jej dieťa malo následne väčšiu pravdepodobnosť, že zívne tiež.

Zívanie nás dokáže „nakaziť“ veľmi ľahko

Nákazlivé zívanie pozná prakticky každý. Niekedy stačí vidieť zívajúceho človeka, inokedy počuť charakteristický zvuk a u niektorých ľudí môže potrebu zívnuť vyvolať dokonca samotné rozprávanie alebo čítanie o zívaní.

Nie je to pritom jednoduchý pohyb úst. Pri zívnutí spolupracuje viacero svalov tváre, čeľuste, hrdla, hrudníka a brucha a celý pohyb prebieha do veľkej miery automaticky.

Vedci sa už dlho snažia pochopiť, prečo je zívanie také „nákazlivé“.

Jedna z hypotéz ho spája s mechanizmami, ktoré nám umožňujú automaticky reagovať na správanie druhých. Výskum mozgu však naznačuje, že nejde o jediný jednoduchý „spínač“. Do reakcie vstupujú viaceré oblasti súvisiace s pozornosťou, spracovaním sociálnych podnetov aj prípravou pohybu.

Nemusíme zívajúceho človeka ani vidieť

Na vyvolanie reakcie navyše nemusí byť potrebný obraz.

Zívanie môže spustiť aj zvuk zívajúceho človeka. Podobné správanie bolo pozorované aj pri niektorých primátoch.

To naznačuje, že mozog dokáže charakteristický signál identifikovať viacerými spôsobmi a následne pripraviť organizmus na podobnú reakciu.

U nenarodeného dieťaťa však vzniká zásadný problém: plod samozrejme nevidí tvár svojej matky.

Ak teda na jej zívnutie skutočne reaguje, informácia sa k nemu musí dostať úplne iným spôsobom.

Vedci sledovali matku aj dieťa súčasne

Práve túto otázku sa rozhodli preskúmať autori novej štúdie publikovanej v časopise Current Biology.

Do experimentu zapojili 38 žien v neskoršej fáze tehotenstva. Vedci súčasne zaznamenávali správanie matky a pomocou ultrazvuku sledovali pohyby tváre plodu.

Rozlišovať zívnutie plodu od obyčajného otvorenia úst je pritom mimoriadne dôležité. Plody v maternici vykonávajú množstvo pohybov tváre a nie každé otvorenie úst predstavuje zívanie.

Výskumníci preto porovnávali načasovanie jednotlivých udalostí a zisťovali, či sa správanie dieťaťa mení po tom, ako zívne jeho matka.

A objavil sa pozoruhodný vzorec.

Približne o 90 sekúnd neskôr sa zvýšila pravdepodobnosť zívnutia

Keď matka zívla, pravdepodobnosť zívnutia jej nenarodeného dieťaťa následne vzrástla.

Najvýraznejší efekt vedci zaznamenali približne 90 sekúnd po zívnutí matky.

Nešlo pritom jednoducho o reakciu na každý pohyb jej úst. Bežné otváranie úst matkou rovnaký vzorec nevyvolávalo.

Vedci si zároveň všimli, že ženy, ktoré zívali častejšie, mali tendenciu mať aj plody, ktoré zívali častejšie.

Výsledok je zaujímavý práve preto, že pri klasickom nákazlivom zívaní si predstavujeme človeka, ktorý druhého vidí alebo počuje. Plod v maternici však tvár matky pozorovať nemôže.

Musí teda existovať iný signál, ktorý zívanie matky sprevádza a ktorý môže dieťa zaznamenať.

Ako môže dieťa „vedieť“, že matka zívla?

Presný mechanizmus zatiaľ vedci nepoznajú.

Jednou z možností sú mechanické zmeny v tele matky. Pri zívaní sa výrazne mení dýchanie a pracuje bránica, čo môže vytvárať pohyby alebo zmeny tlaku, ktoré plod dokáže vnímať.

Do úvahy prichádzajú aj ďalšie fyziologické signály spojené so zívnutím.

Zatiaľ však nemožno povedať, ktorý z nich je rozhodujúci – a už vôbec nie, že dieťa „napodobňuje“ matku rovnakým vedomým spôsobom, ako keď dospelý človek vidí niekoho zívať a vzápätí zívne tiež.

Výsledky preto treba chápať opatrne. Štúdia ukazuje časovú súvislosť medzi zívaním matky a plodu, nie dôkaz vedomého napodobňovania.

Správanie plodu nemusí byť také izolované, ako sme si mysleli

Práve toto považujú autori za jednu z najzaujímavejších častí výsledkov.

Plod sa nevyvíja v úplne uzavretom svete. Už pred narodením reaguje na množstvo signálov – počuje zvuky, dokáže reagovať na dotyk a počas vývoja sa stretáva aj s chuťovými a ďalšími podnetmi súvisiacimi s organizmom matky.

Nové pozorovanie naznačuje, že aj určité správanie matky môže vytvoriť biologický signál, na ktorý plod následne reaguje.

Autori preto upozorňujú, že správanie plodu nemusí byť iba súborom izolovaných reflexov. Dieťa sa vyvíja v biologickom prostredí, ktoré neustále zdieľa so svojou matkou.

Prečo vlastne zívame jeden po druhom?

Ani pri dospelých ešte nemajú vedci na túto otázku definitívnu odpoveď.

Jedna z hypotéz hovorí, že nákazlivé zívanie môže pomáhať synchronizovať stav skupiny. Zívanie sa často objavuje pri zmene úrovne bdelosti – napríklad pri únave, po zobudení alebo pred spánkom.

Ak sa reakcia prenesie z jedného člena skupiny na ďalších, teoreticky by mohla pomáhať zosúladiť obdobie odpočinku alebo aktivity.

Zaujímavé výsledky prinášajú aj výskumy primátov. Nákazlivé zívanie bolo pozorované u viacerých druhov a niektoré experimenty naznačujú, že po pozorovaní zívnutia sa môže meniť aj následné správanie zvierat súvisiace s odpočinkom.

Stále však ide o hypotézu. Evolučný význam nákazlivého zívania zostáva predmetom diskusie.

Zívanie nie je jednoduchým testom empatie

Populárna predstava hovorí, že ľudia, ktorí ľahko „chytia“ zívanie od ostatných, sú empatickejší.

Výskum však neposkytuje také jednoznačné výsledky.

Niektoré experimenty našli súvislosť medzi náchylnosťou na nákazlivé zívanie a určitými sociálnymi schopnosťami, iné ju nepotvrdili. Reakciu ovplyvňuje pozornosť, prostredie, vzťah k druhej osobe aj individuálne vlastnosti nervového systému.

Ak teda pri pohľade na zívajúceho človeka vôbec nezívnete, nehovorí to samo osebe nič spoľahlivé o vašej empatii alebo osobnosti.

A podobne opatrne treba interpretovať aj nový výskum nenarodených detí.

Vedci zatiaľ nevedia, čo presne prenáša signál medzi matkou a plodom ani aký význam táto reakcia má. Výsledky však otvárajú fascinujúcu možnosť: určitá forma vzájomného „ladenia“ medzi matkou a dieťaťom sa môže začínať ešte pred narodením.