Prášok z múmie na rany a chrípku? Vedci preskúmali starú liečebnú metódu

Prášok z ľudských múmií ako liek na rany, zlomeniny či krvácanie? Dnes to znie neuveriteľne, no pred niekoľkými storočiami sa podobné prípravky predávali v európskych lekárňach. Vedci sa teraz rozhodli preskúmať ich skutočné zloženie a výsledky priniesli nečakané zistenia. V historických vzorkách objavili stopy rastlinných látok a jeden z preparátov dokonca vykázal zaujímavý účinok pri laboratórnom experimente s vírusom chrípky. Znamená to, že dávni liečitelia predsa len poznali účinný liek?

Výskumníci sa rozhodli vrátiť k jednej z najzvláštnejších kapitol dejín medicíny. V štúdii publikovanej vo vedeckom časopise Proceedings of the National Academy of Sciences (PNAS) skúmali chemické zloženie staroegyptských balzamovacích materiálov aj historických liečiv vyrábaných z múmií. Moderné analytické metódy im umožnili identifikovať látky, ktoré zostávali ukryté v niekoľko storočí starých vzorkách.

Z egyptských múmií priamo do európskych lekární

V stredoveku a počas nasledujúcich storočí sa v Európe rozšírilo používanie prípravkov označovaných ako Mumia vera aegyptiaca.

Išlo o látky, ktoré sa predávali ako liečivá údajne pochádzajúce z egyptských múmií.

Ľudia ich používali pri poraneniach, zlomeninách, krvácaní a ďalších zdravotných problémoch. Niektoré prípravky sa rozomieľali na prášok a stávali sa súčasťou dobovej medicíny.

Dnes môže podobná predstava vyvolávať odpor, vtedajší liečitelia však vychádzali z úplne odlišných predstáv o fungovaní ľudského tela a účinkoch liečiv.

Prípravky z múmií zostávali v obehu až do začiatku 18. storočia.

Ich skutočné zloženie však bolo dlho zahalené tajomstvom.

Nebolo totiž jasné, či všetky predávané výrobky naozaj obsahovali materiál zo staroegyptských múmií, alebo sa ich receptúry postupne menili.

Historické označenie výrobku ešte neznamenalo, že jeho obsah zodpovedal pôvodnému materiálu.

Práve túto otázku sa vedci rozhodli preskúmať pomocou modernej chémie.

Vedci analyzovali 24 historických vzoriek

Výskumný tím zhromaždil 24 vzoriek zo zbierok múzeí a univerzít.

Medzi skúmanými materiálmi sa nachádzali historické prípravky Mumia vera, ale aj zvyšky balzamovacích látok zachovaných na múmiách a ich obväzoch.

Na identifikáciu jednotlivých chemických zlúčenín použili vedci metódu nazývanú kvapalinová chromatografia spojená s hmotnostnou spektrometriou.

Táto technológia umožňuje oddeliť zložky komplexnej zmesi a následne skúmať ich chemické vlastnosti.

Výskumníci tak dokázali odhaliť aj látky, ktoré vo vzorkách zostali po stovkách alebo tisíckach rokov.

Analýza ukázala, že historické liečivé prípravky nemali jednotné zloženie.

V skúmaných výrobkoch Mumia vera sa však nachádzali živice pochádzajúce z ihličnatých stromov.

Tieto prírodné materiály boli dôležitou súčasťou viacerých starovekých konzervačných a balzamovacích postupov.

Vedcov však zaujala aj prítomnosť ďalších rastlinných zlúčenín.

V dvoch vzorkách objavili stopy aloesu

Jedným z najzaujímavejších výsledkov bol nález chemických látok spájaných s aloesom.

Stopy aloesu sa však objavili iba v dvoch z celkových 24 analyzovaných vzoriek.

Prvou bola zmumifikovaná lebka pochádzajúca z 8. storočia pred naším letopočtom.

Druhou bol historický preparát Mumia vera aegyptiaca z 18. storočia.

Toto zistenie je dôležité, pretože aloe sa doteraz bežne neuvádzalo medzi identifikovanými zložkami staroegyptských balzamovacích materiálov.

Vedci však upozorňujú, že nález v dvoch vzorkách neznamená, že aloe Egypťania používali pri balzamovaní pravidelne.

Naopak, jeho zriedkavý výskyt naznačuje, že mohlo ísť o menej obvyklú prísadu.

Otvorenou otázkou zostáva aj presný pôvod objavených látok a spôsob, akým sa dostali do skúmaných materiálov.

Objav napriek tomu priniesol novú stopu pri skúmaní staroegyptských receptúr.

Staroveký výraz „život je v ňom“ získal nový význam

Chemické analýzy môžu pomôcť nielen pri určovaní zloženia historických výrobkov, ale aj pri interpretácii starovekých textov.

Vedci sa zamerali na egyptský výraz, ktorý možno preložiť ako „život je v ňom“.

Jeho presný význam zostával predmetom odborných diskusií.

Autori novej štúdie predpokladajú, že tento výraz mohol označovať produkt získavaný z aloesu, prípadne z príbuzného rastlinného druhu.

Takáto interpretácia by mohla pomôcť vysvetliť niektoré zmienky o látkach používaných pri staroegyptských postupoch.

Zatiaľ však ide iba o vedeckú hypotézu, nie o definitívne rozlúštenie starovekého výrazu.

Samotná prítomnosť aloesu v dvoch vzorkách totiž nestačí na potvrdenie presného významu slova.

Výskum však ukazuje, ako sa môžu navzájom dopĺňať moderná analytická chémia, archeológia a štúdium historických jazykov.

Mohol prášok z múmie skutočne pôsobiť proti chrípke?

Najväčšiu pozornosť vzbudila ďalšia časť výskumu.

Vedci sa totiž nerozhodli skúmať iba chemické zloženie historických prípravkov.

Jeden z nich podrobili aj laboratórnemu testu biologickej aktivity.

Použili extrakt z preparátu Mumia vera aegyptiaca, ktorý pravdepodobne pochádzal zo zmumifikovanej ľudskej hlavy.

Následne skúmali jeho účinok na psie bunky vystavené vírusu chrípky.

Výsledky ukázali, že extrakt poskytoval bunkám určitú mieru ochrany pred poškodením spojeným s vírusovou infekciou.

Pozorovaný účinok bol mierny až stredný, no pre výskumníkov predstavoval zaujímavé zistenie.

Neznamená to však, že historický prípravok dokázal liečiť chrípku u ľudí.

Experiment sa uskutočnil na bunkách v laboratórnych podmienkach, nie na živých pacientoch.

Takéto výsledky preto nemožno automaticky preniesť do klinickej medicíny.

Štúdia nepreukázala, že konzumácia prášku z múmie chrípke predchádza alebo ju dokáže vyliečiť.

Jedna chemická látka záhadu nevysvetlila

Pri ďalšej analýze vedci v skúmanom extrakte identifikovali aj látku nazývanú kyselina 7-oxodehydroabietová.

Ide o zlúčeninu súvisiacu s chemickými látkami prítomnými v niektorých rastlinných živiciach.

Výskumníci následne skúmali, či by práve ona mohla vysvetliť pozorovaný ochranný účinok.

Výsledok však priniesol ďalšiu otázku.

Samotná izolovaná zlúčenina nevykazovala rovnaký účinok ako celý historický extrakt.

To znamená, že pozorovaný výsledok nemožno jednoducho pripísať jednej identifikovanej látke.

Do úvahy prichádza pôsobenie ďalších zložiek alebo ich vzájomné kombinácie.

Presný mechanizmus zatiaľ nie je známy.

Výskum preto nepredstavuje objav nového lieku proti chrípke, ale skôr východisko pre ďalšie chemické a biologické experimenty.

Staroveké liečivá skúmajú modernými technológiami

Výsledky štúdie ukazujú, že historické medicínske prípravky môžu byť zaujímavým zdrojom informácií o minulosti.

Moderné laboratórne metódy umožňujú rekonštruovať ich zloženie a skúmať, aké látky naši predkovia používali.

Niektoré z týchto zlúčenín môžu mať biologické vlastnosti, ktoré stojí za to ďalej preskúmať.

To však neznamená, že všetky dávne liečebné postupy boli účinné alebo bezpečné.

Používanie ľudských pozostatkov ako liečivého materiálu by dnes predstavovalo závažné hygienické, etické aj zdravotné problémy.

Rovnako nemožno na základe jediného laboratórneho experimentu odporúčať historické prípravky na liečbu infekčných ochorení.

Skutočný význam objavu spočíva predovšetkým v tom, že vedci dokázali prepojiť chemické dôkazy s historickými záznamami.

Prášok z múmií tak po stáročiach odhalil časť svojho tajomstva. Nie ako zabudnutý zázračný liek, ale ako svedectvo o tom, ako sa vyvíjali ľudské predstavy o medicíne, liečivých látkach a starostlivosti o zdravie.